streda 14. októbra 2015

VLK II.

Kráča vlk sám tmou,život berie hrou,
kým naňho spánok nepríde,
a jeho duša do sna odíde,

Sní ako ide s ňou,
život je viac ako hrou,
hladí ju jemne, po jej alabastrovej koži,
v očiach jej stráca sa, ako život na ostrom noži,

Vôňa jej vlasov vo vetre, láka
ako strmí let dravého vtáka,
silueta jej tela pôvabného,
je skôr odraz anjela bezkrídleho,

V duši jej, však oheň plápolá,
ten každého na mieste spáli,
na vlka v núdzi zavolá,
keď ďalšiu jej obeť čerti si vzali,

On však vie, že dotknúť sa jej nesmie,
inak rovnováhu medzi nimi poruší,
nech ona ako chce ľahko, vzduchom sa nesie,
on jej let nijako neruší,

Odrazu ho zo sna čosi preberie,
to mesiac už oblohu striebrom zdobí,
sleduje ho ako si žezlo zoberie,
slnko samo už cestu mu robí,

Ako to divadlo na oblohe sleduje,
havrany na vôkol neho sadajú,
nevie vlk, ktorý z nich ona je,
no aj tak spolu sa dívajú,

Kráča vlk sám tmou,
život berie hrou,
kým naňho spánok znova nepríde,
a pod mesiacom sa s ňou nezíde.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára