Kráčal si vlk lesom,slobodu si užíval,
odrazu sa lesom nárek vzniesol,
vlk zvláštne pocity prežíval.
Vydal sa teda za ním,
za úpenlivým volaním,
našiel tam bahno v hlbokej jame,
v tom bahne vlčicu, s blatom v tlame,
dusila sa, už bola na pokraji,
no kto to nestál pri jame na okraji?
Stál tam druhý vlk,
bol ako slamka,
postával tam ako tĺk,
sťa by to bola iba jamka.
Však jamu mal tam hlbokú,
a vlčica už nemala silu,
kusol vlk soka do boku,
nečakal ani chvíľu.
Slamený vlk bez boja utiekol,
odvahu postrádal zjavne,
víťaz zastal jeho miesto a riekol:
"zakusni sa mi do krku pevne."
Keď vytiahol vlčicu na jeden skok,
bola mu vďačná za to,
no o chvíľu na to prišiel jeho sok,
a myslel len na to,
ako silnejšieho samca, pohltí blato.
Tak skočil mu na chrbát zo zálohy,
vlka to prekvapilo,
hoc ten použil všetky svoje vlohy,
pošmykol sa a bahno ho pohltilo.
Jeho kosti v bahne budú teraz hniť,
hoc sa v ňom mala vlčica utopiť,
len neprávosť chcel zastaviť,
tak to asi malo byť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára