A stalo sa to znovu,
mesiac dostal sa do novu,
počujem ho v hlave zas,
ten hlások čo nabáda nás.
Pýtal som sa, čo zač vlastne je,
a odpoveď čo som dostal znie:
vidieť ma môžeš iba ráno,
som zornička, to áno.
Meno mi však stvorenie nedalo,
výraz pre mňa ani ono nemalo,
vo vašich dejinách volali ma božskými menami,
uctievali ma obetami a sochami.
Ja som však nenápadný, tichý šepot,
čo prehluší holubičích krídel trepot,
priateľstvo vo svár obrátim slovom jediným,
ak chcem na krk dajú slučku nevinným.
Stačí mi zašeptať do tvojho ucha,
nemusím sa hrať na rohatého ducha,
ani kopýtko nemám, ani chvost,
podôb mám aj tak dosť.
Som ten zlý pocit ktorý máš,
keď do temných uličiek vyrážaš,
áno, niekto sleduje tvoje kroky,
sme spolu už dlhé roky.
Som ten kto ťa navedie,
na cestu ktorá nikam nevedie,
na zlé chodníčky tiež,
zašepkám ti "bež".
Ty poslúchneš aj keď vieš,
že asi zle obídeš,
a koho je to chyba?
Moja? Tvoja iba.
Si slabý mysľou ako muška,
áno, je to tvojej vôle skúška,
ty však znova a znova zlyháš,
stále do rúk mojich líhaš.
Tak už sa toľko nezdržuj,
toho úbožiaka strachom nesužuj,
určite rozmýšľa nad tým iba,
kde do čerta stala sa chyba,
že sedí spútaný pred tebou,
a svoj život má už za sebou.
Jeho krk je len plátno skryté,
tvoje dielo bude tam navždy vryté,
tep v ňom je silno citeľný,
vkresli doň úsmev smrteľný.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára